Pocit, že ste sami sebe cudzí, že svet okolo vás pôsobí neuveriteľne alebo akoby „za sklom“, môže byť desivý a ťažko zdieľateľný. Práve takéto prežitky sú typické pre depersonalizáciu a derealizáciu – javy, s ktorými sa počas života stretne až prekvapivo veľa ľudí. Napriek tomu o nich často panuje nejasný názor, nepochopenie a strach. Čo depersonalizácia a derealizácia teda sú?
Depersonalizácia je častý, ale komplexný jav, ktorý sa môže objaviť aj u zdravých ľudí, avšak v niektorých prípadoch výrazne narúša kvalitu života.
Zatiaľ nie je jasné, či ide o samostatnú poruchu, alebo o nešpecifický príznak úzkosti, depresie či traumy.
Depersonalizácia má psychologický a neurobiologický základ, a preto vyžaduje individuálny a komplexný prístup k liečbe.
Čo je vlastne depersonalizácia a derealizácia?
Depersonalizácia je porucha sebauvedomenia, pri ktorej sa človek cíti oddelený od vlastných prežitkov. Má pocit, že jeho telo, osobnosť či psychické procesy sú mu cudzie, prípadne si ich nedokáže plne uvedomovať. Niekedy sa môžu objaviť aj zážitky tzv. „mimo tela“, keď má jedinec pocit, že pozoruje sám seba zvonku.
Na rozdiel od depersonalizácie, ktorá sa týka vnímania seba samého, derealizácia predstavuje zmenu vnímania okolia. Tento „nový“ svet sa javí ako nereálny, vzdialený a zvláštne cudzí. V praxi sa tieto dva fenomény veľmi často vyskytujú spoločne, preto v tomto článku budeme používať pojem depersonalizácia ako zastrešujúce označenie pre oba typy zmenených prežitkov.
Výskyt depersonalizácie v populácii
Zážitky depersonalizácie nie sú výnimočné ani u zdravej populácie. Celoživotná prevalencia tejto problematiky sa odhaduje v dosť širokom rozmedzí, a to 26 – 74 %. Prechodné epizódy depersonalizácie sa často objavujú v situáciách extrémneho stresu, ako je napríklad ohrozenie života.
V klinickej praxi sa depersonalizácia vyskytuje v súvislosti s radom psychiatrických aj neurologických ochorení. Najčastejšie býva spojená s:
depresívnou poruchou (až u 60 % pacientov),
posttraumatickou stresovou poruchou (približne 30 %),
panickou poruchou (v rozmedzí 7,8 – 82,6 %).
V súčasnosti boli depersonalizačné a derealizačné príznaky popísané aj pri organickom poškodení centrálnej nervovej sústavy, čo viedlo k návrhu nového diagnostického označenia – organická depersonalizácia.
Kedy ide o diagnózu?
Ak sa depersonalizačné príznaky u človeka objavujú opakovane alebo chronicky a vedú k výraznému stresu či zhoršenému fungovaniu, už možno hovoriť o depersonalizačnej poruche. V Medzinárodnej klasifikácii chorôb (MKN‑10) je tento stav označovaný ako depersonalizačný a derealizačný syndróm, zatiaľ čo DSM‑IV používa pojem depersonalizačná porucha (DP) – ide o klasifikačné manuály.
Prevalencia izolovanej depersonalizačnej poruchy sa odhaduje na približne 2,4 %. Postihuje mužov aj ženy v rovnakej miere a najčastejšie začína medzi 16. a 22. rokom života. U zhruba 60 % pacientov sa súčasne vyskytuje porucha osobnosti.
Priebeh poruchy môže byť náhly alebo pozvoľný. Pri náhlom nástupe si pacienti často presne pamätajú okamih, kedy depersonalizáciu prvýkrát prežili. Asi u dvoch tretín pacientov má porucha plynulý priebeh, zatiaľ čo u jednej tretiny sa objavuje epizodicky. Depersonalizácia má veľkú tendenciu prechádzať do chronickej formy.
„Čistá“ forma depersonalizácie
Doteraz neexistuje jednotný a všeobecne prijímaný koncept depersonalizácie. Odborná debata sa vedie najmä o tom, či sú depersonalizačné prežitky iba nešpecifickým príznakom (podobne ako úzkosť), ktorý sprevádza rôzne ochorenia, alebo či existuje samostatná, tzv. „čistá“ forma depersonalizácie.
Čím sa líši od úzkosti a depresie?
Diagnostiku depersonalizácie komplikuje jej podobnosť s depresiou a úzkostnými poruchami. Veľmi častá komorbidita (súbežný výskyt) s týmito ochoreniami podporuje tézu, že depersonalizácia môže byť ich nešpecifickým symptómom. Zároveň však existujú názory naznačujúce, že depersonalizácia môže byť spúšťačom úzkosti a depresie.
Bola popísaná vysoká korelácia medzi intenzitou depersonalizačných prežitkov, závažnosťou depresívnych symptómov a mierou úzkosti. Zatiaľ však neexistujú dostatočné nástroje, ktoré by jednoznačne vysvetlili, aký je medzi týmito javmi presný vzťah.
Teoretické vysvetlenie „prečo“
Časť odbornej verejnosti považuje depersonalizáciu za disociatívny fenomén s ochrannou funkciou, ktorá jedinca chráni voči nadmernému stresu, ktorý pociťuje. Tento názor je v súlade so zisteniami:
vyšší výskyt depersonalizácie je u osôb s nezrelými obrannými mechanizmami,
je viac prítomná u osôb traumatizovaných v detstve,
výskyt depersonalizácie je častý v život ohrozujúcich situáciách.
Druhá skupina odborníkov chápe depersonalizáciu ako špecifickú formu úzkostnej poruchy.
Čo si z toho odniesť?
Depersonalizácia je v dnešnej spoločnosti pomerne častý a nejednoznačný fenomén, ktorý môže byť prechodnou reakciou na stres, či samostatnou poruchou výrazne ovplyvňujúcou život človeka.
Nejde o „šialenstvo“, ale o zmenu vnímania seba a reality, ktorá úzko súvisí s úzkosťou, depresiou a traumou. Depersonalizácia zatiaľ nemá jednotné vysvetlenie ani jasne vymedzené miesto v diagnostických systémoch, čo odráža jej komplexnosť.
Dôležité je vidieť ju a rozumieť samostatne, nepodceňovať jej dopad na psychiku a všeobecné fungovanie človeka a zameriavať sa na jej liečbu. Táto liečba kombinuje porozumenie prežitku pacienta s psychoterapeutickými a biologickými prístupmi.
